Milan Kňažko: Divadlo a smrť

Písal sa rok 1970. Mal som 24 rokov, žil som v Paríži a mal som predstavu, že toto mesto bude nadlho mojim domovom.

Jean-Louis Barrault ve filmu Marcela Carného Děti ráje (1945) FOTO archiv

Významný funkcionár francúzskej televízie André Frank ma oslovil, aby som mu vyhľadal všetky dostupné materiály o významnom francúzskom divadelníkovi Jean-Louis Barraultovi. Ako jeho bývalý tajomník, teda tajomník divadelnej spoločnosti Barrault-Renaud sa chystal napísať knihu o jeho živote a diele. Madeleine Renaud bola herečka a Barraultova manželka. V roku 1970 neexistoval internet a mojou úlohou bolo vyhľadať v knižnici recenzie, rozhovory a skrátka všetko, čo sa týkalo života a diela Barraulta. Keďže Frank bol príliš zaťažený povinnosťami v televízii, potreboval poveriť niekoho touto mravenčou prácou. Odmena, ktorá predstavovala moje dvojmesačné štipendium, to znamená tisíc frankov, ma dostatočne motivovala k tomu, aby som strávil v národnej knižnici Arsenal desiatky, možno aj stovky hodín v priebehu asi dvoch mesiacov.

Dozvedel som sa okrem iného, že filmy nakrúcal hlavne preto, aby ich investoval do prevádzky divadla. Často som sa tiež stretával s vyjadrením Barraulta, že divadlom bojuje proti smrti. Pripadalo mi to mierne patetické a okrem toho som sa v tom veku smrťou prakticky nezaoberal. Uvedomoval som si však, bez akejkoľvek pochybnosti, že boj so smrťou nemožno vyhrať. Prehra je predsa zakódovaná už v samotnom zrode života.

Roky bežali a dnes už väčšina mojich kolegov, s ktorými som sa stretol na javisku a pred kamerou, svoj boj so smrťou prehrali. Naozaj je tomu tak? Skutočne prehrali? Celá plejáda úžasných slovenských a českých hercov tu fyzicky nie je prítomná, nemôžeme ich stretnúť v kaviarni a podať im ruku, to je pravda. Na druhej strane ja ich stále vidím, mám ich pred sebou, počujem ich hlasy, sem tam si s nimi aj pokecám a často sa spolu nasmejeme. To najdôležitejšie pre mňa je to, čo po nich zostalo. Spomienka na ich bravúrne dialógy, ich boj zo smrťou je mnohonásobne silnejšia, ako stereotypné gesto tej starej nudnej tety, ktorá si myslí, že vyhrala. Nadšené reakcie publika, spontánne smiechy, ohlušujúce potlesky v stoji, výkriky „bravo“, to všetko si vyslúžili tí, čo bojovali proti smrti. Dnes by som to poopravil a nazval by som to skôr bojom za život. Som presvedčený, že takéto reakcie smrť málokedy vyvolá a napokon, ruku na srdce, ani si to nezaslúži.

Naposledy som sa osobne stretol s Barraultom v divadle Rond-Point v Paríži. Pozeral sa na hodinky a ja som si v duchu hovoril, kam sa ten starý dedko ponáhľa, veď už má 68 rokov? Dnes už chápem, že ten, z môjho pohľadu mladý človek, chcel ešte všeličo stihnúť.

Do pekla, už tu sedím dve hodiny a o chvíľu mám stretnutie.

Milan Kňažko
(1945) Slovenský herec a politik.